V poslednom období sa rozšírili e-mailom, či skôr akýmsi virálnym marketingom dva príbehy, ktoré mi utkveli v pamäti. Zrejme sa dostali aj k väčšine z vás, preto ich načrtnem len stručne.
Vo Washingtone pri stanici metra hral v januári
2007 inkognito na husle Joshua Bell, jeden z najlepších huslistov na
svete. Okolo neho prešlo približne 2000 ľudí, väčšinou sa bez zastavenia
ponáhľali ďalej. Asi dvadsiati mu hodili do klobúka pár drobných. Aj keď väčšina
detí by sa pri ňom rada zastavila, rodičia ich rýchlo ťahali preč. Joshua hral
na husliach za 3,5 milióna dolárov tie isté (a mimoriadne náročné) skladby,
ktoré pár dní predtým očarili divákov Bostonského divadla, kde za jeho
predstavenie zaplatili priemerne 100 dolárov. Údajne šlo o experiment
Washington Post, ktorý skúmal vnímanie, vkus a priority ľudí. Smutný
výsledok ukázal, že drvivá väčšina z nás v neočakávanom kontexte
nedokáže rozpoznať talent, na chvíľu zastaviť a oceniť mimoriadne umenie.
Pravdepodobne kvôli tomu prichádzame o veľa pekných zážitkov.
Druhý príbeh je podobný. Ide o udalosť
o niečo čerstvejšiu a umenie, o ktorom bude reč, je z
trochu iného súdka. Možno ste počuli o Banksym, britskom maliarovi
graffiti, ktorému sa dvadsať rokov podarilo zostať v anonymite
a napriek tomu presláviť. Sú ľudia, ktorí za jeho diela zaplatili
státisíce dolárov. Iní ho zatracujú a umenie tohto druhu neocenia, to však
nič nemení na skutočnosti, že vlastniť Banksyho obrázok je výbornou
investíciou. Vráťme sa však k príbehu: pouličný umelec nedávno strávil pár
týždňov v New Yourku, kde každý deň zanechal za sebou svoju „umeleckú
stopu“. Jedného dňa sa blízko Central Parku objavil stánok, v ktorom
starší muž predával Banksyho signované originály po 60 dolárov za kus.
Celodenná tržba predstavovala 420 dolárov, turista z Nového Zélandu si
dokonca vyjednal 50% zľavu! Šlo
o kresby, ktoré mali hodnotu niekoľko desiatok tisíc, okoloidúci ľudia to
však nevnímali. Nevšimli si kvalitu, ktorá im ležala priamo na očiach, aj keď
možno mohli urobiť najlepšiu investíciu svojho života.
Možno sa aj vy sami občas stanete svedkami niečoho
podobného a až dodatočne (žiaľ, obvykle príliš neskoro) si uvedomíte, že
ste sa stretli s niečím mimoriadnym. Neraz sme rovnako slepí v prípade,
že ide o naše vlastné podnikanie.
Nechápeme, v čom spočíva skutočná hodnota našej
služby pre zákazníkov a tak im bez veľkého úspechu ponúkame to i ono.
Neuvedomíme si, že chodíme ako slepé kura okolo zrna. Namiesto pozorného počúvania
a zistenia, čo naši zákazníci chcú, im predstavujeme, ponúkame, či dokonca
„vnucujeme“ čosi, čo je dôležité pre nás.
Stáva sa, že vo firmách svojich zákazníkov
naďabím na sviežu a originálnu myšlienku, ktorú prinesie niekto
z radových zamestnancov, či dokonca mladý brigádnik. Napriek tomu, že sa
v nej skrýva obrovský potenciál, majiteľ spoločnosti nedokáže akceptovať
nápad z neobvyklého zdroja. Alebo, čo je ešte horšie, niekto zo stredného
manažmentu podobnú myšlienku zablokuje, či už z obavy o vlastnú
pozíciu alebo z jednoduchej neschopnosti predvídať prínos. Na druhej
strane, vôbec nie je výnimkou situácia, keď pomáham podnikateľom vyriešiť
problém, do ktorého sa dostali vďaka nezodpovednej či neodbornej rade externého
(a rádoby špičkového) špecialistu.
Do tretice príklad z poradenskej praxe. Asi každý
konzultant stretne občas človeka s veľkým srdcom, ktorý si jeho služby
nemôže dovoliť. Ak pracuje pre sociálnu oblasť, kde môže vykonať veľa dobrého
alebo presvedčí svojím entuziazmom, dostane často pomoc zadarmo. Logika hovorí,
že by sa potom jeho práca mala rozbehnúť rovnako dobre, ako sa to deje
u platiacich klientov. Skutočnosť je podstatne zložitejšia. Len malá časť
podobných „šťastlivcov“ pochopí, že rady, ktoré získali zdarma, majú skutočnú
hodnotu a skrývajú potenciál. Zahryznú sa do problému, zrealizujú pokyny
konzultanta a dočkajú sa úspechu. Kvôli nim stojí za to, pokúšať sa o dobročinnosť
znova a znova. Zvyšok – a obvykle ide o obrovskú väčšinu – si
vypočuje odporúčania, skonštatuje, že naplniť ich by bolo veľmi prácne, príliš
komplikované, či náročné na čas. Namiesto úsilia vyvíjaného krok za krokom,
títo ľudia chodia a hľadajú ďalšie dobré rady, ktoré tak či tak nemienia
uviesť do života.
Ak
ste v niektorom príbehu objavili sami seba, neplačte nad rozliatym
mliekom. Radšej skúste mať oči i myseľ otvorené, aby ste druhý raz dokázali
rozpoznať hodnotu. Veď lepšie je žiť podľa príslovia „chybami sa človek učí,“
než sa pripojiť k tým, o ktorých sa vraví „komu niet rady, tomu niet pomoci“.
