Ak pominieme
šťastie prameniace z lásky, detí a osobných citov, (a túto tému si
ponechajme radšej na súkromné rozhovory), považujem zaujímavú a napĺňajúcu
prácu za jednu z najväčších radostí v živote človeka. Myslím, že nezáleží
na tom, či zamestnanie zahŕňa kreativitu alebo vzrušujúce zážitky. Rovnako šťastný
môže byť účtovník, keď mu „sadne“ súvaha či práve dokončí náročný rozpočet,
riadiaci pracovník, ktorý mohol pochváliť svoj tím, poľnohospodár, pretože
prežíva radosť z klíčiacich plodín alebo zadosťučinenie z dobrej žatvy...
Je to skôr v nastavení človeka, či sa v práci realizuje, alebo len s utrpením
a nechuťou chodí do zamestnania. Nechcem v tejto chvíli polemizovať o rôznych
možnostiach, ktoré poskytujú jednotlivé profesie, mám na mysli iný pohľad.
Ľudia by
mali byť v práci šťastní. Je to lepšie pre ich výkon, zdravie, optimistické
naladenie. Peniaze hrajú svoju úlohu, kým pracovníkom slušne zabezpečia životné
potreby, potom už na silnú motiváciu nestačia. O šťastí v práci sa
píše, prednáša, diskutuje, v Amerike majú dokonca profesiu konzultanta pre
šťastie v práci... Ako ho však dosiahnuť?
Zamestnávatelia väčšinou majú záujem, aby sa ľudia u nich cítili dobre, no
domnievajú sa, že to stojí aj dosť peňazí.
Nedávno som
navštívila veľkú medzinárodnú spoločnosť, o ktorej sa všeobecne súdi, že
pre šťastie svojich zamestnancov robí maximum. Mladí ľudia, ktorí tu zaiste odvádzajú
kvalitné výkony, majú k dispozícii niekoľko miestností upravených podľa
vlastných predstáv. Môžu v práci odpočívať, zahrať si minifutbal, vytiahnuť
hudobný nástroj a relaxovať. Napriek tomu mi niečo nesedelo, aj keď
pripúšťam, že by to mohol byť skreslený pocit z nepríliš dlhej návštevy. Všetky
miestnosti, ktorými nás previedli, boli prázdne, pracovníci sa krčili za
obrazovkami počítačov v jedinej z nich. Plastový téglik s vlašským
šalátom na stole manažéra napovedal, že namiesto pokojného obeda mimo
pracoviska sa tu dobiehajú termíny či úlohy rovnako stresujúco, ako na hociktorom
bežnom pracovisku. Nechcem povedať, že je zlé pracovať v originálnom a peknom
prostredí, len zastávam názor, že tieto vonkajšie činitele majú so šťastím v práci
len málo spoločného.
Zažila som
aj inú spoločnosť. Prostredie i vybavenie priemerné, ohodnotenie skôr
podpriemerné. To, čo tu ľudí držalo, boli mimoriadne dobré medziľudské vzťahy.
Majiteľ neinvestoval do drahých oddychových aktivít ani kultúrnych podujatí, tímbilding
sa obvykle konal v prírode, kde sa čosi opekalo. Manažment dbal hlavne na
férové pomery, transparentné a vypočítateľné hodnotenie, slušné správanie.
Každý mal veľmi presne definované povinnosti, sporné úlohy neexistovali, no
nestretla som sa s tým, že by niekto nebol ochotný urobiť čosi viac. Na
osobné sviatky sa nezabúdalo, krátke stretnutie a gratulácia dokazovali
záujem šéfa o každého jednotlivca. Na darček sme sa pozbierali,
aj drobné občerstvenie sme pripravili sami a navyše, dialo sa to po pracovnom
čase! Často sme chodievali vo voľnom čase niekam
spoločne. Nešlo o siahodlhé pracovné rozhovory na japonský spôsob, len o jednoduché
sympatie a priateľstvá tých, čo sa spolu dobre cítia. Že to malo vplyv na lepšiu spoluprácu, je nesporné. Keď som po rokoch
odišla pracovať do inej oblasti, dlho som na tieto vzťahy spomínala a dodnes
sa s mnohými ľuďmi stretávam.
Máte pocit,
že u vás to tak nefunguje? Nebaví vás to, čo robíte alebo ľudia, s ktorými
to robíte? Potom vám radím: buď sa pokúste, niečo s tým urobiť vy sami
alebo choďte robiť niečo, z čoho budete mať radosť. Ak totiž pocity
znechutenia neväzia v jednoduchej ľudskej lenivosti, tráviť čas v práci,
ktorá človeka nenapĺňa je mrhaním časom. A ten, ako vieme, je jediným
zdrojom, ktorý sa nedá nahradiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára