Ste šťastní v práci?

Ak pominieme šťastie prameniace z lásky, detí a osobných citov, (a túto tému si ponechajme radšej na súkromné rozhovory), považujem zaujímavú a napĺňajúcu prácu za jednu z najväčších radostí v živote človeka. Myslím, že nezáleží na tom, či zamestnanie zahŕňa kreativitu alebo vzrušujúce zážitky. Rovnako šťastný môže byť účtovník, keď mu „sadne“ súvaha či práve dokončí náročný rozpočet, riadiaci pracovník, ktorý mohol pochváliť svoj tím, poľnohospodár, pretože prežíva radosť z klíčiacich plodín alebo zadosťučinenie z dobrej žatvy... Je to skôr v nastavení človeka, či sa v práci realizuje, alebo len s utrpením a nechuťou chodí do zamestnania. Nechcem v tejto chvíli polemizovať o rôznych možnostiach, ktoré poskytujú jednotlivé profesie, mám na mysli iný pohľad.

 

Ľudia by mali byť v práci šťastní. Je to lepšie pre ich výkon, zdravie, optimistické naladenie. Peniaze hrajú svoju úlohu, kým pracovníkom slušne zabezpečia životné potreby, potom už na silnú motiváciu nestačia. O šťastí v práci sa píše, prednáša, diskutuje, v Amerike majú dokonca profesiu konzultanta pre šťastie v práci... Ako ho však  dosiahnuť? Zamestnávatelia väčšinou majú záujem, aby sa ľudia u nich cítili dobre, no domnievajú sa, že to stojí aj dosť peňazí.

Nedávno som navštívila veľkú medzinárodnú spoločnosť, o ktorej sa všeobecne súdi, že pre šťastie svojich zamestnancov robí maximum. Mladí ľudia, ktorí tu zaiste odvádzajú kvalitné výkony, majú k dispozícii niekoľko miestností upravených podľa vlastných predstáv. Môžu v práci odpočívať, zahrať si minifutbal, vytiahnuť hudobný nástroj a relaxovať. Napriek tomu mi niečo nesedelo, aj keď pripúšťam, že by to mohol byť skreslený pocit z nepríliš dlhej návštevy. Všetky miestnosti, ktorými nás previedli, boli prázdne, pracovníci sa krčili za obrazovkami počítačov v jedinej z nich. Plastový téglik s vlašským šalátom na stole manažéra napovedal, že namiesto pokojného obeda mimo pracoviska sa tu dobiehajú termíny či úlohy rovnako stresujúco, ako na hociktorom bežnom pracovisku. Nechcem povedať, že je zlé pracovať v originálnom a peknom prostredí, len zastávam názor, že tieto vonkajšie činitele majú so šťastím v práci len málo spoločného.

Zažila som aj inú spoločnosť. Prostredie i vybavenie priemerné, ohodnotenie skôr podpriemerné. To, čo tu ľudí držalo, boli mimoriadne dobré medziľudské vzťahy. Majiteľ neinvestoval do drahých oddychových aktivít ani kultúrnych podujatí, tímbilding sa obvykle konal v prírode, kde sa čosi opekalo. Manažment dbal hlavne na férové pomery, transparentné a vypočítateľné hodnotenie, slušné správanie. Každý mal veľmi presne definované povinnosti, sporné úlohy neexistovali, no nestretla som sa s tým, že by niekto nebol ochotný urobiť čosi viac. Na osobné sviatky sa nezabúdalo, krátke stretnutie a gratulácia dokazovali záujem šéfa o každého jednotlivca. Na darček sme sa pozbierali, aj drobné občerstvenie sme pripravili sami a navyše, dialo sa to po pracovnom čase! Často sme chodievali vo voľnom čase niekam spoločne. Nešlo o siahodlhé pracovné rozhovory na japonský spôsob, len o jednoduché sympatie a priateľstvá tých, čo sa spolu dobre cítia. Že to malo vplyv na lepšiu spoluprácu, je nesporné. Keď som po rokoch odišla pracovať do inej oblasti, dlho som na tieto vzťahy spomínala a dodnes sa s mnohými ľuďmi stretávam.

Máte pocit, že u vás to tak nefunguje? Nebaví vás to, čo robíte alebo ľudia, s ktorými to robíte? Potom vám radím: buď sa pokúste, niečo s tým urobiť vy sami alebo choďte robiť niečo, z čoho budete mať radosť. Ak totiž pocity znechutenia neväzia v jednoduchej ľudskej lenivosti, tráviť čas v práci, ktorá človeka nenapĺňa je mrhaním časom. A ten, ako vieme, je jediným zdrojom, ktorý sa nedá nahradiť.